PROLOGY JORDANA: WATANA

pre najvyššiu hodnotu, ktorú je možné dosiahnúť zaživa ! . .

pred oltárom povedal si svoje áno. áno, to slovko som ticho riekla tiež priala som si teba, ktorý lásku dáva lasku, nehu, smiech - no bola to lesť lásku tiež láskou som chcela oplatiť zranil si ma, už nič sa nedá vrátiť späť stále počujem tie jeho ľstivé slová " zaľúbeným vraj patri celý širy svet " preto sa bojím to všetko prežiť znova mám ti veriť, priateľ môj, tiež to chceš? Láska, liečiš mi choré srdce, tak vedz : " oplati sa zomrieť znova " moja odpoveď

prišla nesmelo na server Písmákcz a vyznala sa zo svojich trápení... . .

začal sa život prišla som sem je mi aj clivo.. presne to chcem? závisť a zrada pomsta a klam napriek tým zvadám prišla som k vám duša sa mení na srdci šrám tak som ťa nechcela predsa ťa mám

čo prinesie zajtrajšok... . .

Prvý krát sa takto cítim .. mračim sa na oblohu; alebo sa ona mračí na mňa? ; som trošku zmetená; zázračné leto, zlaté slnko, moje pivo; nočná búrka.. pravdu skrývam, niekto je naivný niekto zasa mudruje... tak to sa mi podarilo, ten dážď zmyje všetku špinu.. mokrá si ľahám do perín ; a dúfam že ráno sa zobudím silnejšia, múdrejšia, čistá .. a možno len trošku vyrastiem

samota vo dvojici... . .

Sedím...ticho rozmýšľam hlavu na stôl skloním polonahá úplne sama čoho sa to bojím ??? Samota je predsa hlúposť toľko citu v srdci mám a ja sa tak veľmi bojím že ho nikdy nerozdám Hnevám sa a spytujem kedy sa to spraví ty za to fakt nemôžeš že nie si ten pravý Mŕtva spomienka hlúpa a naivná sama, úbohá dusí sa... ako poľná kvetina celkom blízko pri ceste To je koniec

poznačená tragickým nesúhlasom... . .

neskúšaj zistiť prečo sa stalo to co sa nikdy nemalo ak ťa niekde pri srdci pichlo tak sa to veru stať malo...

ako vyjadriť tú nádej a beznádej... . .

Ktosi na mňa mysli. Zvoni. Zas. Čislo sa stratilo. Hraješ sa, či vahaš? Ak chceš lubiť, ľúb, ak klamať len, tak klam ! Aj to sa ovšem dá. Veď predsa, klameš aj ty mňa! Tak si bež, rob čo chceš, ľúb, klam, aj tak už nedviham. Som rada. Crrrrrrrrrrr! Už zas. Nechcem hádať. Ozvi sa, len raz ! Čislo sa stratilo, aj ja odchádzam, nemá význam čakat, tratím čas !

skúste to zažiť - byť odkázaný... . .

POSLEDNÁ FIGÚRKA TIEŽ PADÁ OSTALA LEŽAT KRÁĽOVNA SAMA BEZ OPORY NO I ČAS JU ZMORIL ČO UZ ROBIŤ NA PRAZDNOM POLI NÁJSŤ VÝCHODISKO NEPOMOŽE NIKTO ISTO VERU TAK UŽ TO V ŽIVOTE CHODÍ PREHRÁVAME STÁLE MOHOL OSTAŤ ASPOŇ KONÍK NA ORANIE POLÍ MAT V ŽIVOTE JE HORŠÍ V HRE JU MOŽEŠ POSTAVIŤ NO TEBE NEPOMOŽE NIK

dievčie srdce v žene... . .

Prečo sa trápiť nad strateným časom veď čo sa vlastne stalo vrav mi to len myšlienky blúdili veď mne v mojej mysli nič už nezostalo dávno veru je to všetko preč čo nebolo naozaj o tom nemôže byť reč veď hrať sa dieťa vie prečo človek, jedinec nemôže veru tak určili sme si mieru hrania ale tá hranica môže trvať až do skonania

trpká chuť slov a biela hlava... . .

už moje dni sa chýlia k jeseni aj tebe sa už belie hlava ukrývaš bolesť v očiach zvesených keď ráno od zrkadla vstávaš keď nado mnou raz kliatbu vyriekneš ťažko mi bude zas sa vzpriamiť keď azda od ľúbosti oslepnem budem sa divať spomienkami aj teraz napriek trpkej chuti slov volám ťa, priď do mojich snov

túžba je dopredná sila... . .

ešte raz lásku prežiť a ja ti poviem - tiež nie radosť, ale smútok stále mi prinesieš priď a čim skôr drahý je hrozne bez teba nikdy som väčšmi, ver mi, nemyslela na teba a všetko po čom bažim, vidievam v bledom sne nežiarlim, to ma blaži - len čakam túžobne

hovorí Watana : hmmm...Nabudúce to už bude niečo dlhšie...a možno na tom ani tak strašne nezáleží .. možno stačí hľbka..

Kráľovskú večeru na stole mám, aj tak sa neteším...... "Zjem ju dnes sám."

nie radosť, ale smútok je túžba po láske... . .

utrápené srdce a viera... . .

nič veru stáleho niet každu sekundu sa meni svet no mne sa zmeniť nechce to moje utrápene srdce nemôžem mu prikázať viac už, nechce si dať rozkázať myseľ tiež srdcu radu dáva ľuďom sa to často stáva teraz už slepo verim ved môže byť vykúpenim láska - to moje - súženie nemôže byť - krajšie trápenie to trápenie do hrobu - ma raz isto - iste privedie

bez lásky je duša prázdna ...

keď v tebe kruto ponižujú ženu pre krásnu chviľu, ktorú aj ty chceš mať chráň pokoj ktorý v tvojej duši rastie vedz mlčky aj zlé prijimať hoci sa šťastie na okamih zjaví tvoj milý krátku lásku bude mať od smútku, poníženia otvoria sa rany vedz aj jeho mlčky milovať hoc ti tvoj osud lásky málo dal a dušu stále veľmi prázdnu máš znášaj to vsetko bez ľútosti ako iné vedz pochovať aj veľký žiaľ hoc veľký bôľ, že oklamal ťa veľmi veď trpké to je len po prvý raz blázonko, prejde každá rana, ver mi kto by to nechcel prežiť zas

pred oltárom nevidela si mu tvár ? ... . .

si mi cudzi, ale ľúbiš ľúbiš stále iba mňa nikdy na mňa nezabudneš ani do súdneho dňa pokorne a celkom skromne šiel si za mnou pred oltár no pri tvojich sľuboch vôbec nevidela som ti tvár šepkal slová, slová lásky či vraj môžem neveriť veď si vravel pred najvyššim pre teba len budem žiť už nie si cudzi, stále ľúbiš ľúbiš stále, no nie mňa to ti nikdy nezabudnem nenávisť slová nezmenia

vták a obeť .. . .

opäť sa mi prisnil ten môj sen náš svet, zopár prázdnych viet v noci som sa zobudila, bolo ticho a spomenula som si na ten sen to len svedomie ma veľmi ťaží obaja sme kruti, k sebe, k nam nezabúdam a preto sa zobúdzam pot na čele, ten sen už uletel opäť si voľný, lietaš ako vták prečo ma každu noc zobúdzaš ? ľudi je veľa, prečo, prečo práve ja ? som tvoja obeť ? Ty si blázon, či ja ?

človek je podliak .. . .

len žiť, žiť a žiť ! akokoľvek, ale žiť aká pravda Bože, aká pravda človek je podliak a podliak je ten kto ho preto nazýva podlým povedala som ti predsa jasne že ma trápiš už si sa mi zunoval nemôžem za seba ručit tak už stoj vypočuj ma do konca poviem ti to, alebo nepoviem nuž čo aj to je vychodisko jednako s tým skoncujem lebo sama chcem avšak, aky je to koniec všetko jedno hej, je mi všetko jedno žiť treba, veru žiť ale či som doteraz nežila ? dnes sa rozhodne rozum či láska zmeraju si sily jeden vyhrá a druhý je porazený

cítim ako ty ? cítiš ako ja ? ty, alebo ja, alebo duše ? . .

moje oči v stálom smútku žili, ku mne si sa vrátil nesmelo slová lásky však nepoznal si, pečať hanby, zatvoril ti zrak no aj cez to všetko - ľúbim, ľúbim, chcelo sa mi zakričať

nepripravené, nezocelené, čisté a citlivé srdce - ako ľahko hynie pod rukami ... . .

r u k y - ktoré hladili n o h y - ktoré chladili b o z k y - ktoré pálili s l u b y - ktoré ničili r u k y - potom oslabli n o h y - potom ochabli t e l o - po tom túžilo s r d c e - potom umrelo

vyviera ako žeravá láva z praskliny zeme, spáli život a vráti sa k jadru ... . .

srdce kym nepukne o láske si spieva častokrát zabudne milovať aj seba láska keď umiera život sa nekonči keď srdce dotlčie vezme mi i teba myšlienka ostáva nadej, silna viera na život po smrti viac už neumiera zotrie mi žial duše čakanie z budúcna otazka však stoji naozaj stretnem ťa ?

toľko je hodnôt, literárna, básnická, bohatosť slov a vyjadrovania, ale nadovšetko je hodnota ľudskosti .. . .

bude to lepšie, ked umriem ? och nie ! Boh to nedopusti ! v nemej prosbe spinam ruky. Boh, Boh taku hrôzu nedopusti.. dopúšťa inakšie.... ale Boha možno vôbec niet tvarou mi prebehol strašný kŕč možno sa mi len rozum mätie to nie je možné - tak je to, tak

rozdaj sen, dni aj hodiny, rozdaj slzy aj pýchu a ži ! . .

často večer keď sa mi nechce spať myslim že ma nikto nemá rád svoje oči upriem do nebies veľmi ťažko sa mi dýcha pýcha pád bác a už ma niet to človek ktorý z kameňa bez srdca a kúska cti mi srdce zlomil slzy po tvari mi tečú nie je ľahko žiť na zemi prečo ? pýtam sa srdce praská - cesta odveká ubližia ti a ty pykáš tažko je preto lásku rozdávam netúžim po novom trápení chceš ? ber si aj ty....

po špičkách sa vracia strach, hoc v noci nikto ho nevidí .. . .

koberčekom cestu vydláždi aby v noci nerobil si hluk ľudské oči všetko vidia len tam nespadnúť lebo táto chviľka nemusi vždy tu byť preto chráň si svoje šťastie a skús na iných navždy zabudnúť hoc sa potkneš, ticho stále tiško, len nerob hluk veď nepriateľ je na dosluch

zmija poézia do srdca vbodla jed ... . .

nestrácaj už toľko času neklaď smutné otázky zbytočné sú trápenia v túžbe lásky - priepasť nech je hlava vzpriamená to len zmija poézia do srdca ti vbodla jed viem, že opät budeš prazdny, bez nadšenia a na všetko zabudneš

duša by chcela všetko chápať ... . .

no nedá mi zdviham ho zo zeme život posliapaný ten zdrap kúsok po kúsku čitam hľadam kde sa stala chyba život nie je len o hrani bez cieľa bola cesta pútnika tušim nepykám len nesiem rany a duša zatiaľ uniká chcela by všetko chápať tápe a boji sa čo v dlani všetko a nič aj o to ešte môžem prisť ešte ze ťa mám vinneho básnika hľadajúc pravdu vo vine duša vravi mi žit a snívať este chcem !

ber moje krídla, sú grátis, len mi sľúb, že raz sa vrátiš ! . .

až ked v rade stojac v raji na ples že tu budem viťaz nečakám len chcem lasku svoju obliecť kym vietor nerozvíri moj prach snad pozičiaš mi kridla svoje by som mohla tiež tak vzlietnúť z výšin okom orla ostro vidieť letokruhy bytia tvoje, i moje kde nahé duše sa túlia k sebe v lone člna milencov tam hlad viac nepride leto anjel mi vravi snaž sa ju teraz hneď vychutnať

požičal mi krídla... sám sa stratil... keď mu zvýši čas... snáď sa vráti... Tiež odlietam,no až pričasto sa vraciam k spomienkam

bola a je to pravda tvojho dňa, hostia sa na kar poschodia ... . .

veď všetko sa vôkol meni aj ranná rosa vysychá prečo sa diviš nad láskou ked mŕtve srdce zanechá no nádej v novú opäť kliči čakam kým prsty spoja sa len ťažko brániš sa a kričíš toto, je pravda môjho dňa

to ticho už sa nevráti, dotyky spŕchli do suchého lístia, zmetači náš park už čistia .. . .

tak málo lásky máš a ja mám smäd po tvojich dotykoch ktorých tu už niet zrútil sa mi svet tak málo lásky máš a ja mám strach že viac sa neozveš

dokonalosť je nahá, uplýva, ako čas, ako ranná vlaha a tvoj nástojčivý hlas ... . .

ten osud šepká mi dennodenne krása je keď sa telo búri rozum ten zostáva ticho stáť a dokonalosť je nahá ako keď otvoriš brány dokorán nehľadiac, že všetko sa ti môže vziať tú lávu, ktorá v tebe zúri len pišťalkou chceš uspávať no osud nie je hlúpy nedá sa nikdy oklamať hoc je tvoj mladši brat vola ťa k starým myšlienkam ktoré chceš navždy vymazať a snivať o stretnuti len nevracať sa zpäť vzácny je čas hľadim už len vpred snivam, bdiem a čakám čo mi zas ponúkne osud, ten vie človeka umárať no stále sprievodcom je mojich ciest a teraz práve ukázal mi cestu tak plnou parou vpred viem, že ho milujem

ja ako prelud a ty ako Jozefína Kostušová, nebuď inou nebuď a vráť mi moje slová ! . .

dotýkam sa výšin hrozi mi i pád už na nič nemyslim len ako ťa nájsť viem - si len preludom no mám ťa rada rým - si mi osudom tak sa ku mne vráť

Môj život, pre teba, je ako piesok na zemi. No pre mňa, i jedno zrnko, má svoju cenu

dotýkam sa bieleho prestieradla, dotýkam sa rúk, ktoré stíchly, otvoril som všetky možné hradlá a jazerá vyschly ! . .

si anjel tak vzdialený a predsa tak blizky ale najbližši si mi vo sne a aj tak dnes večer pôjdem spať ako vždy sama či ?

určite budem smútiť, ale neviem, či u správneho hrobu ! . .

nechceš zostať sám ja nechcem zostať sama stojíme čakáme a chce sa nám žiť kde je ten pravý ? kde je tá pravá ? keď nesníva sa tebe o nej mne o ňom noc je dlhšia, jako deň

smej sa cez slzy, smiech aj keď tragický, životu slúži .. . .

nemeň všetko na city aj ked ťa život zaskoči nebudeš vždy len sám smej sa a hoc ťa cele telo boli keď rany máčaš v soli keď strácaš čo si kedy mal smej sa keď smrtka tebou toči a cudzi ti to čita z očí raz nájdeš aj ty ten svoj raj smej sa a ber si čo ti osud nedoprial

watanka tichúčko, zaberáme celú titulnú stránku blogu ! . .

to by si nebol ty povieš, čo sa nepatri že vraj od srdca kde laska pučí tam tebe nenavisť krutý si to by si nebol ty kvapky mi tečú po tvári že vraj to láska pohľad vravi mi aj tyran aj pacient to si ty

motýlie krídla a sestry v záhrade života ... . .

V záhrade života v záhrade života motýlie krídla často sa dotýkajú a spoločne zrútia do mora Život sa nekončí za oknom vstával deň archa prázdna bola smútok mi chladil tvár povodeň života, tma a prvou hviezdou ciest prišli ste ku mne sestry riekli, že snivať smiem chlieb so soľou ste niesli za to slovo vám ďakujem nežna dlaň je hladká duša rastie k nebesiam a táto pieseň je sladká

človek to riskuje a vidí .. . .

človek celý život sniva o láske pevne veri že aj on ju dostane no láska sa len neprijima, ale stále dáva len vtedy je táto láska ozajstná pravá, že sa nezblázni no nad hrobom mu to šťastie smelé pred nosom v prievane zavrie dvere Riskuj to hoci ťa nepoznám čosi predsa tušim tvoje slová zasiate sú už v mojej duši jako bys čisto hral marna je moja snaha z tvojich slov vytušiť čo bude vlastne pravda rozum stále káže mi nechoď vraj do toho lásky cit mi diktuje nemysli a riskuj to Okuliare nekonečný ktorý si stvoril svet zabudol si na nás vari pozri dole ; späť veľa má z nás v ústach med pošli aspoň znamenie veľa, ozaj veľa z nás má trápenie neseď si tam na výsosti otvor uz raz svoje oči či je dobre vidieť plakať dieťa v náruči ? počujem tvoj hlások slabý " nevidieť " Bože, drahý, veď to si mohol povedať mi hneď prvou poštou posielam ti okuliare silné do nebes

čo dokáže život - nevymyslíš ! . .

Šach SEDIM S KRAĽOM /KRÁĽOVNOU/ VO VEŽI S KOŇMI VYHRÁVAM POZERÁM SA ZA POSLEDNOU PEŠOU FIGÚRKOU PRECHÁDZAJUCOU OKOLO MAT Posledné otcove slová čo ma byt sa stane len ty to vieš, Pane dnes som tu, zajtra možno nebudem preto chcem žit čisto život len daj mi trošku sily ešte by som inych potešil daj mi nádej, že raz sa aj to stane daj mi Vieru v teplý ľudský cit aj ja som chybil, veľmi každý mi vsak odpustil netrpel som opustený vďaka tebe vdaka, aj za tento krátky deň to v poslednej sekunde života vravel verim a dakujem ti, Pane odpust mi preto aj my odpúšťajme !

variace, svedčiace o vnútornom nepokoji .. . .

každy deň ťa v srdci nosim ráno vstávam, s myšlienkou na teba no čert nikdy nespi ! život bez lasky ?, sa žiť nedá ! preto ťa hľadám hľadám už len teba ! veď ty to dobre vieš, že aj ja čakám tiež na posledný deň keď mi možno slovom odpustenie dáš : " tak už poď, tiež ťa milujem

kde je to dno, kam nedovidíme ? . .

nikdy sa nedozvieš... čo ma to stálo koľko sil a námahy môzem povedať je to velmi málo čo si mi všetko urobil vela toho znesiem naložiť mi môžeš celú ľudskú tieseň no jednému som rada že spoznala som teba človeka čo hľadá hľadá pravdu až na dno dno ľudskej duše a to nevidno

boh stvorí na obraz boží a muž utvorí na obraz svoj ! . .

budem tvojim sudcom ved ty to dobre vieš prinesiem ti za prisahu primeraný trest ! Pane, pozri na mňa, jedným očkom len preco si ma nechal samu plakať celý deň Pane, pozri na mňa veľmi si ma pokoril čo som vlastne urobila, ved to si ma ty stvořil

ako vždy, v jednoduchosti a prostote je krása, ktorú hľadajú intelektuáli... . .

málo ti bolo slovko ďakujem ? čo by si ešte chcel ? nenávidieť ľudi nemôžem tak ma to neučili z celej duše prajem ti pokoj len práve v tejto chvili

nepokoj a stres ako droga - bes ! . .

riadiť by si chcel život môj, kto si ? kolotoč osudu, počkaj chviľku, stoj ! oči slepé, uši hluché, rozum o ničom volá mi chyba, tak už som zasa v tom to nepokoj, ktorý ma zhrýza samotou to on

Ešte nie, Pokušenie, Aj boh má dnes voľno, . .

Ešte nie úder pod pás, zas a znova opäť vstávam, rany pofúkam raz pride čas, keď to zdolám nechcem byt mŕtva za živa Pokušenie keď vravel si mi krásne slová vedela som - táraš znova čim ďalej nad tým rozmýšľam ja blázon si len namýšľam každy deň ma lákaš zdá sa na vlka a ovcu hrať sa pokušenim si len pre mňa bol tak prečo si už nezmizol ? Aj boh má dnes voľno to nie je fer čo mi život dal prečo ma tak dokopal ? Bože povedz kto má takú moc že ani ty neprideš na pomoc ? šest dní pracoval veľa by som chcela zabudla som, je nedeľa

Moja najdrahšia, O desať dní, . .

Moja najdrahšia snival sa mi tejto noci prenádherny sen bol si pri mne a pošepol mi dve slovká len ja otvorila oči svoje, hľadim do prázdna to perinka ma hreje, no nie je úžasná ? O desať dní už len desať dni deli ma od teba pridem - pohladiš, odpustiš ? už len desať dni deli ma od teba budú to pre nás bolestné chvile pridem - odpustiš, pochopiš ? budú to pre nás bolestné chvile budeme už stále spolu, navždy pridem - pochopiš, zabudneš ? budeme už stále spolu, navždy už nie, priveľa by si stále chcela odpustiť, pochopiť, zabudnúť už nie, priveľa by si stále chcela

účel svätí prostriedky a meluzína kvíli... . .

raz rozprával si mi na nete o svojom sklamaní že hľadáš lásku tiež nič ti vraj v tom nebráni po mesiaci už vravel si mi niečo iné si ženatý muž a máš aj iné

a vydýchnem po tebe zdedené vzduchoprázdno .. .

niečo tu po tebe zostalo neidentifikovateľné hľadám to správne pomenovanie neskusiš sa ešte vrátiť ? a vysvetliť ? asi nie..... čakaš, že pochopim sama že sa prestanem brániť že sa konečne odznova nadýchnem a vydýchnem po tebe zdedené vzduchoprázdno

svetlo klamárov ... . .

broskyňka... áno milačik ? ľúbim ťa.... viem videla som ti to na očiach pred tebou človek nič neutaji ale mňa aj dlane prezradili ty si zbadal ich schvenie áno, aj hlas si mal zvláštny mam pocit že ty si skutočna láska neboj ešte pár dní a z pocitu bude istota naoza j? sľubuješ ?

mohlo to byť práve takéto, alebo to bolo ? . .

Len orosená tráva sprevádza naše bosé nohy a chrobáčiky čo utekajú pred našimi krokmi tak veľmi túžiš namočiť mi chrbát do tej rosy tak veľmi túžiš..... tak veľmi túžim pocitiť tú zelenú mokrotu tak veľmi túžim... tu pomiešanú energiu cítime v každom kúsku tela už nevadia nám ani zvedave pohľady modrého neba nech sa pozerá nech si závidi veď za chviľu zahalia ho oblaky s nimi sa bude do sýtosti láskať

je to príliš, alebo málo, či akurát, toto si priať ? .

si zaborený v mojom tichu už len naša spoločná vôňa miesi sa tu s tmou si láska ktorá prišla len tak - zrazu a ja si želám aby nemala rovnakú cestu spať prajem si aby si bol súčasťou mojho ranného vstávania aby môj vankúš voňal tebou aby plietol si sa mi večer v kúpeľni aby si bol dôvodom môjho úsmevu dúfam že sa mi splni prianie aspoň zpolovice že tu budeš aspoň so mnou

Splynutie tiel, Odchod, Nepokoj ... . .

Splynutie tiel (gréta vinni) tak ako ranné zore dvihajú sa nad morom tak sa ja opájam tvojím pohľadom zavolaj slnko na pomoc a moju tvár zahaľte súmrakom nekonečno sa dviha zpoza hôr a moje ruky sa hrajú s brokátom zrazu sa blyslo, chystá sa na búrku tak zakry moju krehkosť hodvábom všetko stíchlo vôkol a naše telá splynuly v jedno Odchod (gréta vinni) pomaly dohára posledná cigaretka pomaly popol rozfúkava vietor pomaly odideš a s tebou zatiahne sa nebo preleti hviezda a mysľou prebehne to čo srdcom už dávno prešlo tak choď a neodvracaj zrak už len slzy zahaľujú tvár tak choď a nesnaž sa o návrat na zemi začina sa peklo Nepokoj (greta vinni) preco si prišiel preklial si dušu zkazil si myseľ a narobil skazu vystúp a prac sa preč ja nechcem trpieť a mať v tele meč ja nechcem spáchať zlo - aby tu bol nepokoj nechcem tu plakať nad hrobom tak odíď a mojej duši daj zbohom !

Čakanie na ráno, Svetlo, . .

Čakanie na ráno (greta vinni) nebeské brány otvorte a nechajte súmrak plynúť tmou slnko sa skrylo za mraky vychádza mesiac spoza hôr hviezda sa blysla na nebi prichádza to čim sa deň obráti ľahni si na trávu a nechaj sa osahávať vetrikom si sám a spoločnost ti robi len mesiac a žiariace nebo tak nechaj plynúť noc a čakaj na ráno Svetlo (greta vinni) už uhaslo to teplo v našich srdciach uz prestávame milovať tvoj pohľad padol nadol a pomaly už odchádzaš keď večer si lihaš spať prichádzaš na to že si tu zostal sám len kúsok svetla sviečky osvetľuje tvoju tvár tvoj pohľad blúdi po miestach kde si snažil milovať a spomienkam nechávaš voľný spád tak nechaj plynúť čas a srdcu dovoľ nájsť čo hľadá necháš ma odisť z tvojho srdca hádam

Keď končí láska, Nevyliečiteľná, . .

Keď končí láska ked konči láska smútok sa vynára nemôžem uveriť žeby zrada ?! premýsľam koľko mi patri z teba koko máš zo mňa ty premyšľam ach tá agónia o čom to len premýšľam; Nevyliečiteľná dýcham, počujem ťa no nemôžem sa hnúť pomož mi nie, ešte nechcem zahynúť si pre mňa jediný tak skús pohár živej vody ponúknuť keď počujem ten zvuk je chorá, ticho buď, o chviľu budeme mať kľud už viem, nie som jediná pre jedno objatie pre jeden bozk pre ľudi na svete úbohosť no pre mňa nie, chápem máš toho dosť...

Priateľstvo, Česť, . .

Priateľstvo ztráca sa za klietkou všednych dní nariekam veď často sú to len sny mnohokrát sklame ťa na prahu tmy nerátam vsak nie si ten posledný čo sklamal a bol sklamaný Česť v živote máš len jedinú šancu preto poctivo hraj ked vstúpi do tvojho srdca klopať ju nenechaj s čim denne večer usinaš odpoveď predsa vieš ved to je to, čo mas v duši a na tvári to nevidieť česť

dialog .. . .

prečo tie perly nepadaju aj ku mne ? asi som slepá, máš ty ale šťastie pre mňa perly nemaju cenu, len to štastie už by sa mohlo unaviť, a ked si sadne, ja veľmi dobre viem, že som ako vždy na dne, láka ma šírava, no chyba mi už len to " posraté " štastie

watana : vietor, ten je vinný vypadávam som ako babka z hliny topim sa kto je vinny ??? Predsa ja!

poetor : som vietor poetor všetko je moja vina prepíjam mladosť jedinou kvapkou vína telo je márnosť čo duši pripomína je čas som vietor poetor už krížov kríž ti snímam !

watana : Tak si leť obleť celý svet aj tak nenájdeš hľadáš čoho už dávno niet nepomôže ti ani dlhý zoznam straty nálezy hľadaj, slepec hladam tiž

Neviem, Skús to kým, Zbohom, . .

Neviem chcelo sa mi spievať o večnom živote až priveľa som snila všetko mi vzal čas a duša nevie či chce niečo nájst dufam, ze sa nauči v čase lietať horieť v inom náruči Skús to kým často sedim na dne chcem lietať k nebesiam nepýtam sa nikdy čo mi osud môže vziat stači jeden pokus a zas som tam a predsa ma k nim niečo tiahne k vytúženym výšinám skús to , skús chcem byť iná už chcem pevne stáť na zemi na zlé zabudnúť tešiť sa aj v tomto súžení kým vino na krv sa premeni Zbohom chcel si toho veľa nemohla som hneď vraj, nemáš čas tak ho nemám ani ja zabudol si rýchlo nedal si mi šancu teda : zbohom už nie dovidenia

Preto už nepíšem, Ži aj v deň posledný, . .

Preto už nepíšem skús dat dušu na papier veru, často, az pričasto je ten zdrap roztrhaný a tvoj život meni smer.... Ži aj v deň posledný ked dosiahneš čo chceš už ťa to nebavi hľadáš nové vášne hľadáš odpoveď abys na konečnej nevravel že chces sa vratit späť máš plno želani zvlaštny je ten život mysliš, že je trest pravý opak skúšanie tej sily nie vždy dobre dopadne a ty sa celý život učiš soliť, cukriť, koreniť a pisať o tom básne aj časté snivanie môže a nemusi byť krásne tak si plňme svoje sny aj v tento deň... a aj v deň posledný

každý sen pominie ! . .

povedz mi, mily priateľu keď pride sklamanie co potom urobiš ? každý sen pominie nechaj život isť nech ťa vedie neboli sme si súdení vietor už odvial krehký cit daľši deň bledne s nim aj on nelietam v srdci tom..

sonet básníka v řeči české, anlické a francouzské.

KOČKY V usedlém věku lnou ke kočkám lenošivým jak vroucí milovník, tak vážný učenec, k té chloubě příbytku, silným, a něžným přec, jak oni sedavým, jak oni zimomřivým. Ty přítelkyně věd a rozkoší si kout tichý a přetemný hledají za svět denní; Erebos by je vzal svým peklům za spřežení, jen kdyby mohly dát svou pýchu pod chomout. Sní v póze vznešené sfing obrovských, jež leží hluboko na pouštích, dumají, v sobě střeží sen věčný, do něhož se hrouží víc a víc; srst jejich plodných těl magických jisker plna; jak písek do jejich mystických zřítelnic sype se na tisíc hvězd sršíciho mlna. ***

překl. František Hrubín CATS They are alike, prim scholar and perfervid lover: When comes the season of decay, they both decide Upon sweet, husky cats to be the household pride; Cats choose, like them, to sit, and like them, shudder. Like partisans of carnal dalliance and science, They search for silence and the shadowings of dread; Hell well might harness them as horses for the dead, If it could bend their native proudness in compliance. In reverie they emulate the noble mood Of giant sphinxes stretched in depths of solitude Who seem to slumber in a never-ending dream; Within their fertile loins a sparkling magic lies; Finer than any sand are dusts of gold that gleam, Vague starpoints, in the mystic iris of their eyes. ***

angl. překlad - Poems by Charles Baudelaire LES CHATS Les amoureux fervents et les savants austeres Aiment également, dans leur mure saison, Les chats puissants et doux, orgueil de la maison, Qui comme eux sont frileux et comme eux sédentaires. Amis de la science et de la volupté, Ils cherchent le silence et l'horreur des ténebres; L'Erebe les eut pris pour ses coursiers funebres, S'ils pouvaient au servage incliner leur fierté. Ils prennent en songeant les nobles attitudes Des grands sphinx allongés au fond des solitudes, Qui semblent s'endormir dans un reve sans fin; Leurs reins féconds sont pleins d'étincelles magiques, Et des parcelles d'or, ainsi qu'un sable fin, Etoilent vaguement leurs prunelles mystiques. *** original (French, 1821-1867)

Básník, který mezi svým patnáctým a jedenadvacátým rokem napsal básně, které jsou dodnes považovány za ty nejskvělejší ve francouzském jazyce.

MÁ BOHÉMA fantazie Tak jsem šel, pěstičky narvány do kapes, a z mého svrchníku byl pomalu jen sen. lásek vysnil jsem, a jakých, jen jsi v plen mě vzala, múzo má, a nesla do nebes. Jediné kalhoty,a díra v nich jak dům. Já, snivý Paleček, louskal jsem na pochodu rýmy. A Velký vůz, ten jsem měl za hospodu. Z mých hvězd tam na nebi snášel se lehký šum. A já mu naslouchal u cesty, sám a sám v těch rosných večerech v září, kdy na čelo jak by mi po kapkách vínečko pršelo; k tomu jsem rozehrál rej fantastických stínů, jak jsem si veršoval a drnkal na pružinu perka, jež o prsa jak lyru opírám. ***

překlad: Lumír Čivrný MY BOHEMIAN EXISTENCE I went off with my hands in my torn coat pockets; my overcoat too was becoming ideal; I travelled beneath the sky, Muse! and I was your vassal; oh dear me! what marvellous loves I dreamed of! My only pair of breeches had a big hole in them. Stragazing Tom Thumb, I sowed my rhymes along the way. My tavern was at the Sign of the Great Bear. My stars in the sky rustled softly. And I listened to them, sitting on the road-sides on those pleasant September evenings while I felt drops of dew on my forehead like vigorous wine; And while, rhyming among the fantastical shadows, I plucked the strings of a lyre the elastics of my tattered boots, one foot close to my heart! ***

engl. now translation Paul Schmidt MA BOHÉME Je m'en allais, les poings dans mes poches crevées; Mon paletot aussi devenait idéal ; J'allais sous le ciel, Muse ! et j'étais ton féal; Oh! la! la! que d'amours splendides j'ai revées! Mon unique culotte avait un large trou. - Petit-Poucet reveur, j'égrenais dans ma course Des rimes. Mon auberge était a la Grande-Ourse. - Mes étoiles au ciel avaient un doux frou-frou Et je les écoutais, assis au bord des routes, Ces bons soirs de septembre ou je sentais des gouttes De rosée a mon front, comme un vin de vigueur; Ou, rimant au milieu des ombres fantastiques, Comme des lyres, je tirais les élastiques, De mes souliers blessés, un pied pres de mon cour! *** rfranc. originál Jean Artur Rimbaud

44 sonetů vzniklo v roce 1846, sbírka se plným právem řadí k největším dílům světové milostné poezie

Sonet 14 Když milovat mne musíš, měj mne rád jen pro lásku. To, milý, chtěla bych. Ne pro můj pohled nebo pro můj smích, pro způsob řeči, pro myšlenku snad, jež jako z tebe zdá se vyrůstat a zjasní pohodu dnů takových. Všechny ty věci pominou a v nich tak hasne láska jako počla hřát. Mne nemiluj, že stíráš slzy mé, tvůj drahý soucit není lásce dost. Koho tvá péče něžně obemkne, tomu i slza vzácný bude host. Můj nejdražší, jen z lásky miluj mne, bys láskou milovat moh pro věčnost. ***

český překlad Hana Žantovská Sonnet 14 If thou must love me, let it be for nought Except for love's sake only. Do not say "I love her for her smile--her look--her way Of speaking gently,--for a trick of thought That falls in well with mine, and certes brought A sense of pleasant ease on such a day" - For these things in themselves, Beloved, may Be changed, or change for thee,--and love, so wrought, May be unwrought so. Neither love me for Thine own dear pity's wiping my cheeks dry, - A creature might forget to weep, who bore Thy comfort long, and lose thy love thereby! But love me for love's sake, that evermore Thou may'st love on, through love's eternity. ***

Sonnets from the Portuguese by Elizabeth Barrett Browning - original Sonet 14 Wenn du mich lieben mußt, so soll es nur der Liebe wegen sein. Sag nicht im stillen: »Ich liebe sie um ihres Lächelns willen, für ihren Blick, ihr Mildsein, für die Spur, die ihres Denkens leichter Griff in mir zurückläßt, solche Tage zu umrändern«. Denn diese Dinge wechseln leicht in dir, Geliebter, wenn sie nicht sich selbst verändern. Wer also näht, der weiß auch, wie man trennt. Leg auch dein Mitleid nicht zu Grund, womit du meine Wangen trocknest; wer den Schritt aus deinem Trost heraus nicht tut, verkennt die Tränen schließlich und verliert mit ihnen der Liebe Ewigkeit: ihr sollst du dienen. *** übersetzung Reiner Maria Rilke

The Complete Works of Shakespeare, The Halmyng Publishing House Ltd., Middlesex 1958, p. 1051 William Shakespeare Sonet LXVI : Tir;d with all these, for restful death I cry: As, to behold Desert a beggar born, And needy Nothing trimm;d in jollity, And purest Faith unhappily forsworn, And gilded Honour shamefully misplac;d, And maiden Virtue rudely strumpeted; And right Perfection wrongfully disgrac And Strength by limping Sway disabled, And Art made tongue-tied by Authority, And Folly, Doctor-like, controlling Skill, And simple Truth miscall;d Simplicity, And captive Good attending captain Ill ; Tir;d with all these, fro, these would I be gone, Save that, to die, I leave my love alone. ***

Translation - Josef Václav Sládek, 1883 Sonet 66 : Znaven vším tím po smrti volám tiché - než zírat, jak se žebrák rodí v svět a nuzné nic se v cetky šatí liché a čistá věrnost nevěře jde v sled a zlatá hodnost bídáka jak zdobí a dívčí čest šlapána v prach a v nic a dokonalost ve spárech je zloby a síla od zbabělství bita v líc a uměnu jak úřad umlčuje a umem (jako lékař) vládne bloud a prostá opravdovost hlupstvím sluje; jak do ďáblových Bůh je zjímán pout: znaven vším tím bych odešel už rád - jen s láskou mou mi žel se rozžehnat. ***

W. Shakespeare - Historie - Básně, SNKLU Praha 1964, s. 643 Translation: Jaroslav Vrchlický, 1896 Sonet 66 : Vším znaven tím já smrt si přeju již! Zásluhu o žebrácké holi zřím a pravda nejryzší lží vbitá v kříž a nuzné nic řve plechem zbujněným a oblíbená čest se s hanbou týčí a dívek ctnost se dravě řítí v pád a nad právem bezpráví - vítěz křičí a chromou moc zřím sílu vyssávat a umění úřadům úctu cpáti a blázny (doktoři jsou) moudré soudit a bodré poctivosti hloupě láti a vlásti zlo, ve službách dobrou troudit. To všecko smrti rád bych umdlen vzdal, jen kdyby milý sám tu nezůstal. ***

W. Shakespeare - Historie - Básně, SNKLU Praha 1964, s. 473 Translation - Jaroslav Vrchlický, 1904 Sonet 66 :

Po smrti křičím tím vším unaven, hle, zásluha se na žebrotu rodí a pozlátkem tret prázdný ověšen a ryzí věrnost v nevěře se brodí. A zlatá čest na místě nestydů a cudná ctnost v hampejzy pohrobena a dokonalost štvána v neklidu a síla trpaslíky seslabena; ctná snaha blbosti v plen vydána a umění jho moci musí nést a prostota jak hloupost vysmána, zlo žalářníkem, dobro vězněm jest: Vším unaven rád umřel bych, ví Bůh, mou smrtí jen by sám tu nezbyl druh. ***

W. Shakespeare - Sonety, MF Praha 1964, s. 72 Translation - Jan Vladislav, 1964 Sonet 66 : Znaven, ach, znaven vším, já volám smrt a klid, když vidím zásluhy rodit se na žebrači, a bědnou nicotnost zas v nádheře se skvít, a víru nejčistší zrazenou v hořkém pláči, a zlatý vavřín poct na hlavách nehodných, a dívčí něhu, čest, servanou v okamžiku, a dokonalost pak, budící už jen smích, a vládu ve zchromlých pařátech panovníků, a jazyk umění vrchností zmrzačený, a blbost, doktorsky radící rozumu, a přímost, zvanou dnes hloupostí bez vší ceny, a Dobro, zajaté a otročící Zlu - tím vším, ach, unaven, já zemřel bych už rád, kdybych tím nemusel i lásce sbohem dát. ***

W. Shakespeare - Sonety, Lyra Pragensis, Praha 1975 Translation - E. A. Saudek, 1975 Sonet 66 : Jsem unaven a za smrt prosím Boha - jen nevidět už, jak je bita ctnost, a vynášena nicka přeubohá, a křivdou rozšlapána nevinnost, a odívána zlatem nemohoucnost, a v trhu prodávána dívčí čest, a pokálena bezúhonná vroucnost, a utloukáno to, co silné jest, a umění jak panáčkuje vládě, a doktor Blbec káže geniům, a lumpové se posmívají pravdě, a Dobro babě Zlu jak smejčí dům - tím světem unaven, tak rád bych zhas! Leč tebe zůstavit mu napospas? ***

W. Shakespeare - Sonety, Lyra Pragensis, Praha 1986, s. 81) Translation - Zdeněk Hron, 1986 Sonet 66 : Mám všeho dost, chci umřít, ať mám klid, když zásluhy jdou o žebrácké holi a holý zadek smí se honosit a pravá víra sebe zapřít svolí a zářící čest zpupně pokořují a dívčí cudnost zprzní bez pomoci a ryzí dokonalost pranýřují a sílu chromí starci zlomí mocí a úřad umlčí hlas umění a blbost schopné drze poučuje a sprostí prostou pravdu podcení a dobrý v poutech zlému posluhuje. Mám toho dost, chci všemu sbohem dát, ale když umřu, zradím, co mám rád! *** Přeložil - Miroslav Kromiš,

SONET 66 : Znaven už vším, jen klid smrti chci, Když žebráky zřím o vavřín se hádat, A nuznou nulu velebenou pokrytci, A čestné sliby lotry křivě skládat, A metály na pupcích vrahů svítící, A cudnost panny sprostě zkurvenou, A přímý kmen odsouzený křivicí, A sílu křehkým bičem zlomenou, A kumšt, jak mocným líže paty hbitě, A tupost s tituly, jak moudré poučuje, A prosťáčky hluché k prosté realitě, A v železech dobro, že zlému posluhuje. Znaven už vším, od všeho chtěl bych utéct Tam, Však zemru-li, svou lásku samu zanechám. ***

W. Shakespeare - Sonety, Lyra Pragensis, Praha 1996, s. 81 Translation - Miroslav Macek, 1996 Sonet 66 :
Jsem unavený, nechce se mi žít, když lumpovi se metál připíná a nuzná nicka chce se dobře mít a čistou víru každý proklíná a zlatý věnec zdobí ničemu a dívčí cudnost špatně končívá a dokonalost není k ničemu a vláda v slabých rukou spočívá a úřad bdí nad tvůrčí čistotou a rozhodují blbci s tituly a nazývají pravdu prostotou a dobro k veslu zla si přikuli vším znavený, bych smrt měl lehce brát, však opustil bych
i tu, co mám rád. ***

Übersetzung - Klaus M. Rarisch, Sonnet Nr. 66: All dessen müde, such im Tod ich Ruh. Man sieht Verdienst zum Bettler nur geboren, die Freude fällt dem Nichts des Lumpen zu, der Redlichkeit wird boshaft abgeschworen. Die güldne Würde: würdelos verbogen, Jungfräulichkeit: zur Hurerei bestellt, Vollkommenheit: zur Schande umgelogen, und Kraft: vom Hinkefuß der Macht gefällt. Die Kunst im Maulkorb der Gewalt verstummt, gelehrte Torheit kontrolliert die Echten, die Wahrheit scheint zur Einfalt umgedummt, der Gute, eingekerkert, dient dem Schlechten. All dessen müde, wär ich längst gegangen; Allein die Liebe hält mich hier gefangen.

zviezol som sa jej na perách..bolo to krásne, voniace, hebké, váhavé, trhavé a pritlačené opojenie nevídaným oddaným priľnutím tiel, a predsa sa jednalo len o slová a cit, o žiarenie a skutočnú nostalgiu po láske...a potom som sa prebral z ľahkého spánku a začítal do jej krásnych veršov tu dolu .. bolo mi blažene a ako ! .._:-)

tak si spomeňte na svoje začiatky, na prvé krôčky .. kam viedli ? to by ste radi vedeli ... a posledné ? kam povedú...do kostola, alebo do lesa, alebo k rieke a k lodiam, ktoré odplávali dávno niekde preč ? no v prvom rade povedú ma do tvojej nostalgickej poézie, do veršov o živote a túžbe po láske.._:-)

je to všetko výpoveď o hrôzach života, ktorý môže nezlomná vôľa skackaním doviesť do prístavu, hľadať a nájsť seba samého, vlastne seba samú, úporným bojom o svoju identitu...hlas sa mi lomí a slzy sú už len klišé, aj keď sú lesklejšie, než perly z Tajvanu a moje kvety sú iste živšie, ako tie z Holandska..ach kvety, tí posli úcty a uznania, ako málo ich dávame a pritom sú tak bezvýznamne lacné oproti tomu svitu hviez v tvojich očiach watanko...a celému telu vloženemu do tvojich básní tu dolu podo mnou.._:-)

ach, , aké verklíky tieto muziky, kdo sa na ne hrabe, možno vložiť len 1500 kb len tri štvrťky úsmevu, aj to len ako uzlíky, len polovičku citu, si tu ? watanka si tu ? snáď tvoje myšlienky a tvoje veršíky zaplnia duše ženám ako ty do dna, kde nevidieť len tie mrákoty tak si nádherná, tak si milená, tak milovania hodná a neustále zvodná obliekam si ťa do biela, aby si o mne vedela, že letia o mne povesti, že umieram od bolestí už položivý polomŕtvy som, list pre teba mám za pásom keď búšim do tej loggie a tvoju dušu kriesim, ožije... watana ako vták, môj najkrajší kvet lúčny mak, si ako vlak vidím len posledný vozeň, čia ruka mi máva, toľko pŕs ako hrozien a meno miroslava .._:-) pre tvoje krásne verše, sa púšťam do rešerše .. šerše l'amour !

watanka, moje sídlo je teraz v Alberte Edmonton mesto mojich univerzít žijem striedmo môžem si dovoliť apartmán Poetora na loggii ateliéru na mäkkom drevenom zábradlí pristála si sivá holubica strapatú hlávku máš neposlušná štica prirodzenej krásy pokojná chvíľa, vidím do ďaleka tú slza milá, čo ukradomky steká to nie je pýcha, pod tebou chcem dýchať a zastúpiť ti akýkoľvek orgán vyber si, trebárs jamku v líci, narodili sme sa a umrieme vo dvojici sme statoční, smútok sú prvé kroky, naskoč ! zveziem ťa do zátoky ! vy ! ktorí dvíhate svoje umenie do výšin metafor, hlavolamov, do neznáma vo viere bytia kloníte hlavy v merite slávy, kloníte sa žene, nad riekou života sa klenie pšenica obosiatych lánov vonia zrnom, vonia i slamou diamantové kĺby kostí, filozofia prirodzenosti, už žiadne boje s pánom pozýva iných hostí na modlitbu a chlieb otče náš, striedku aj kôrku máš...poetor - pre tieto krásne verše Watany spravím, čo nikto nespraví !

sú volania, ktoré neradi počujeme, ale nemožno im zamedziť, sú volania, u ktorých až po čase poznáme, že boli osudové, a sú volania, ktoré sú fehlschlag, teda čistá rana vedľa, nepostihnú vás...všetko čo činíme, je boj o prežitie, jeden viac a iný menej dramatický....nálady v nás sú vrtkavé, ako počasie a erupcie sopky strieda bezmračnosť...akceptujem to - prečo by to tak nemohlo byť, ak nikomu neublížim, a ak ublížim, tak sa predom ospravedlňujem - nemám úmysel ani dôvod - som príliš nesústredený a roztrieštený, som hnaný realitou do úniku, aby som si zachoval tú podtatranskú bezočivosť...a táto básnička je kvapkou do hladiny fínskeho jazierka...aby sa hladiny vo mne vyrovnali, aby som mohol naskočiť do vlakov a taxíkov a lietadiel toľkých smerov...pritom všetky majú jediný cieľ...ubehnúť trať medzi narodením (to sme nezavinili) a smrťou (tomu nezamedzíme). Ale keď už sme, " tak hleďme, abychom byli"....

nádhera - co to je miláčku ? nádhera jsi jistě především TY ! v každém věku jsi nádherná ! jsi moje - no není to nádherné ? jak to, že jsi moje ? prostě tak ! já to vím, já to cítím, já jsem na to hrdý, mne to naplňuje úžasem, když se tolik mužů na tebe usmívá a jsi to ty, co se opíráš o moje rameno, co se přede všemi přitulíš, co se cudně usměješ a dáš najevo, že mi patříš, mně jedinému, to já jsem ten samec, to já !!! a jest jedno, jestli na poli, nebo ve vinici, nebo v divadle Budapesti Színházs, nebo v opeře...ach ach, to není o peří...prostě miluji tě a ta nádhera, to jsou moje botičky...miláčku, to moje nožky v nich šlapaly ve vinici .. vinici ne boží, ale té, kde se sehýbají záda, pěkně vyplet dočista, neboť...vidíš, já chtěl o vinici, o hailoku, o tanečku sumců na Latorici, o flyšových lesích na Ondavě a zatím zase jenom o té lásce...jsme nenapravitelní samečkové miláčku, budeme se vrtět, otáčet, předvádět, dokud nám ty chromozomy neodplaví povodeň....co to je ? no to jsi ty, když planeš něhou a toužíš po mně...život nekončí, jenom začíná něco jiné, věř mi, hezčí...

jej osudom je láska, nesmierna túžba nesúca sa od nížin východného slovenska cez tatranské pohoria do šíreho svedomia, jarné opojenie z vône trávnic, pšenice a polnočného tanca hlavátok na Latorici, bolesť neustáva a nepoddáva sa samote, boj nekončí...

započúvajte sa do toho hlasu .. nie je to sila nádeje ? a podľa rukopisu poetiky básni tu dolu nepochybujem, že slová sú od Watany, nesú sa s tónmi piesne po slovenských údoliach, najviac na Orave, kde je skupina Jerichove trúby najvítanejšia, trošku viacej šťastia síce nezaškodí zdraviu ani mysli, ale .. aj tak dobre, hlavne že sme celí domov prišli.._:-)

nič nevidíš, nič nepočuješ, ničomu a nikomu nerozumieš, všetko začína znovu, nauč sa raz tomu, tá žena je krásna ako šperk, ktorý si nikdy nemôžeš dovoliť, prestaň už o nej hovoriť, a vraj si vyberám, len čo chcem, ale veď .. som len muž, rútim sa ako skala zo svahu a dotýkam sa ho len v úderoch, aj mňa to bolí, boh vie, ako to bolí, ale ja sa neviem zastaviť len na úpätí svahu života a tam je hĺbka mora a po mne zostanú len kruhy na hladine a ohlodaná kostra v raji - no a to práve nesmiem dopustiť, aby som mohol čítať tie verše pod touto úvahou, sú do jedného od Watany .._:-)

nech s rozbehneš ktorýmkoľvek smerom, bežíš ku koncu .. jedine ten stredoveký rytier to dokázal, pristavili mu rebrík na koňa, vyteperil sa po ňom do sedla, rozhliadol sa a divoko odcválal všetkými smermi naraz .. vtip ? možno, ale prečo nie ? je to otázka vedomia s ktorým sa rodíme aj odchádzame .. sme tak slobodní vo vedomí a tak nesmelí v činoch .. tak dlho sme žili bez lásky a tak hlboká je naša neviera v ňu .. vystierame ruky k bohu a žadoníme o spasenie miesto toho, aby sme vzali mobil a zavolali mu priamo : ahoj, watanka, milá moja, ako sa máš a či vieš, že ťa milujem láskou čistou ako prameň pod Braniskom, alebo pod Sliezskym vodopádom .. ach ach .. nemám číslo .._:-)

vegánsky si očistiť telo, žiť striedmo a v čistote dodržiavať životosprávu, chodiť na koncerty a trénovať si pamäť byť čestný a zdvorilý, je to problém ? NIE ! chodiť majstrovi Rei-ki na hodiny meditácie a prepracovať sa až na majstra piatej úrovne, je to problém ? ÁNO ! prečo ? no vo mne je problém, v mojom vedomí a myslení .. můj majster bol bača na salaši, zvonce oviec a vôňa žinčice a klobás .. meditoval som vo voňavých horách, ani som o tom nevedel, ale som ho cítil .. baču, medveďa i môjho Dunča .. tak prečo majster z východu !? ak potrebuje, môžem mu dať hodiny z pílenia dreva, šúľania halušiek a zakrývania čerstvo narodených mláďat, aby ich ranný chlad nezahubil .. tak sa veci majú a takí sme.., ale aby nedošlo k omylu - tie verše dolu napísala Watana, sú krásne a slovenské, ako ona sama _:-)

vzkaz: ke Colombíně: variace na malověrnost? zrcadlo neodráží dost světla? atd. pápá jak se mi vede ? momentálně blbě, protože se mi zaviroval notebook a jako bych přišel o ruce .. napísal som ti dlhý list na tú adresu, čo si uviedla na Colombínu, ale sa mi vrátil, ako nedoručiteľný .. a zožral obsah, až je mi to ľúto, vrátíl mi len obrázok, krásny charakteristický a múdry .. budem si spomínať, čo som ti písal .. začal som bonmotom : Jen proto, že tě někdo nemiluje tak, jak bys ty chtěl, neznamená, že tě nemiluje, jak nejvíc umí .. moja skúsenosť s láskou, je bolesť .. ja už nemám síl vstúpiť do reálu .. a ty sa dívaš svojimi múdrymi očami .. a nechápeš .. taká zrada ! ja som už ďalej, ja vítam každý deň a každý lúč slniečka na tvári, mne ku šťastiu stačí nemnoho, milá, nechcel som raniť, aj keď neviem, kde som a kedy a ako, zo seba samého .. ľutujem .. pretože tvoja ruka to vyklepkala do keyboardu, tvoja duša to diktovala a ja možno nie som hoden .. mnohí vravia, ako je ťažké porozumieť takej bytosti, ako je žena .. myslím, že sme rovnakí ! v mnohom sa odlišujeme a v mnohom sme stejní a je to vyrovnané, pretože to je vec prírody a prozreteľnosti a nikoho iného ! a tak to ukončím bonmotom : Nejhorší způsob, jak někoho propásnout, je sedět hned vedle něj a vědět, že ho nemůžeš mít .. a teraz je už len na tebe, či spôsobíš, aby moje prsty na keyboarde vyklepkali niečo aj pre teba .. lebo : nikto nie je ostrovom samým pre seba, každý je súčasťou pevniny a ak more odmyje hrudu, aj tebe zvoní hrana .._:-) Jordan